Milí priatelia, s ľútosťou Vám musím oznámiť…. týmito slovami som presne pred rokom začínal jeden smutný oznam v hlavnej diskusii. Boli to slová o ktorých som si nikdy nemyslel, že ich raz budem musieť napísať, boli to slová ktoré napĺňali moje oči slzami a spôsobovali prázdnotu v mojom vnútri.

Je to už rok, rok od vtedy čo nás tak nečakane opustil náš kamarát maxssy. Pamätám sa na ten deň akoby sa to stalo iba včera, cítim že sa na ten deň budem takto isto pamätať aj o niekoľko rokov. Keď som vtedy písal tie riadky vo vnútri sa mi vynáralo nespočetné množstvo otázok, otázok ktoré v podstate nikdy neboli zodpovedané. V duchu som sa pýtal Boha ako mohol také niečo dopustiť, ako mohol dopustiť aby od nás odišiel človek ktorý nikdy nikomu neublížil – práve naopak. Mnohí ste ho možno poznali oveľa oveľa lepšie ako ja, ale nebojím sa tvrdiť že maxssy bol jeden úžasný človek obdarený veľkou chuťou do života, obdarený porozumením a pochopením, obdareným chuťou pomáhať druhým ako najlepšie vedel. Odišiel, odišiel zo dňa na deň… Osud sa ho nepýtal či tu chce ešte zostať, osud nemilosrdne konal.

Viete čo ma veľmi mrzí? Hoci som si s maxssym písal často, nikdy som mu nenapísal že som bol rád že som ho mohol spoznať, že som si ho vážil, že som bol vďačný za jeho prístup a ochotu. A teraz keď by som mu toto všetko chcel povedať už je neskoro… Na Vianoce som sem napísal myšlienku ktorá znela ,, Vyjadrite ľuďom, na ktorým Vám záleží, že ich máte radi, že sú pre Vás dôležití. Teraz si možno poviete že na to budete mať predsa celý ďalší rok.. ale spomeňte si na maxssyho. Nikto z nás nevie, kedy bude musieť odísť… A pritom sú to tak nesmierne dôležité veci.. a preto aj ja Vám chcem povedať – som rád že vás môžem poznať a byť tu s Vami…” toto sú slová, ktoré majú pre mňa v túto chvíľu oveľa väčší zmysel a cítim ich oveľa viac ako to bolo vtedy keď som ich písal. Keď mi je smutno, keď mám pocit že život sa ku mne vôbec nezachoval fér, keď mám v duši prázdno – maxssy hoci tu už nieje mi vždy pomôže. Vždy si pomyslím na to čím všetkým si musel prejsť za svoj neskutočne krátky život on, že to mal oveľa ťažšie ako my ostatní a predsa bolo z jeho slov a konania cítiť neskutočnú chuť žiť, že z neho vyžarovala energia akú sám v sebe mnoho krát vôbec nenachádzam. Nehanbím sa napísať že maxssy bol a je v tejto veci pre mňa veľmi veľkým vzorom…

Verím, že v srdciach tých, ktorí ho poznali ostalo jedno obrovské prázdne miesto ktoré už nikto nikdy nedokáže vyplniť. Miesto o ktorom ste si možno neuvedomovali keď bolo plné ale teraz keď ostalo prázdne ho cítite oveľa silnejšie a bolestivejšie. Hovorí sa že ľudia prichádzajú a odchádzajú, že nikto nie je nenahraditeľný. Aj keď je to často krát pravda, myslím že jeho nám už nenahradí nikdy nikto…

Chcem Vás poprosiť milí priatelia, keď Vám bude najhoršie, keď budete smutní, bezradní alebo prázdni spomeňte si na neho. Na toho výnimočného človeka, ktorého sme mohli poznať aj na našom fóre a ktorý si aj medzi nami našiel svoje miesto. Maxssy my sme nezabudli…

Keď si budete večer líhať  do svojich postelí, uctite si pamiatku nášho priateľa minútkou ticha vo svojich srdciach, keď si budete niekde v kruhu svojich kamarátov pripíjať s čašou v ruke, v duchu si pripite aj na tohto veľkého človeka…

S pozdravom

Mnemo