Sú Vianoce, z každej strany sa dajú započuť všadeprítomné vianočné reklamy (niektoré dokážu človeku pekne liezť hore krkom nie?…

…v domácnostiach už stoja stromčeky ozdobené tak ako sa na tento čas patrí, z kuchýň rozvoniavajú koláče ktoré sa akurát dopiekli. Mesto je preplnené, všadeprítomné rady ľudí pri pokladniach alebo hemžiaci sa pomedzi tovar v regáloch, parkovisko pri tescu obsadené na 100 percent. Drvivá väčšina ľudí sa do práce vrátia až niekedy po novom roku, tí mladší – školopovinný majú prázdniny.
Aj ja som dnes ako každý poctivý oneskorenec musel zbehnúť do mesta doriešiť ešte nejaké nákupy. Cestou domov sme sa aj s kamarátom mienili staviť je jedno pivko do jednej internetovej kaviarni (pozdravujem osiho, ktorý sa tam zaúča). Pri vstupe do tej spomínanej netky nám skrížil cestu muž, na prvý pohľad nie príliš prívetivého vzhľadu. Keďže bývam v dosť malom meste (poznáte to každý tu každého pozná :-) ) z videnia som ho poznal, bol to jeden z našich bezdomovcov. Neskôr som sa dozvedel, že bol poprosiť či by mu v tej kaviarni nevedeli uvariť vajíčka….
Aké to môže byť?
Rozmýšľali ste už nad tým, aké to môže byť, keby ste museli byť na Vianoce sami? Na ulici, bez strechy nad hlavou, bez rodiny…. bez jedla? Je to dosť ťažké už len predstaviť pravda? Všetci máme svoje rodiny, plný stôl, v našich domovoch v každom kúte cítiť nejaký druh koláču. Ale ako to môžu prežívať ľudia bez domova?
Predstavte si…. je 24. Decembra, v meste je už tma ktorú dosť chabo rozráža mestské osvetlenie, na sebe máte oblečenie v ktorom sa aj tak trasiete, v igelitovej taške, ktorú nesiete v ruke nesiete celý svoj majetok. Je v nej nejaké náhradné oblečenie, ktoré ste kdesi našli  a pár kúskov jedla… Vo vrecku máte 20 korún, trápi vás hlad. V meste sa to už tak nehemží ľuďmi pretože väčšina si akurát vychutnáva štedrovečernú večeru  a vy idete… nevedno kam. Medzi dva pocity, ktoré na svojej ceste cítite asi najčastejšie (hrozná zima z ktorej vás trasie až do špiku kostí a hlad z ktorého vám neprestajne škŕka v bruchu) sa pripájajú nejaké nové pocity. Smútok, spomienky na časy keď ste aj vy na štedrí deň boli v teplom kruhu svojej rodiny, časy keď ste sa cítili šťastní… Osamelosť, veď uznajte, kto by chcel byť na Vianoce sám? Pri vašej pomalej ceste mestom na vás z každej strany pozerá vianočne ozdobený výklad, a vy sa potichu túžite zobudiť z toho zlého sna… Už nevládzete ďalej vnímať tú vianočnú atmosféru, ktorá vám spôsobuje obrovskú bolesť… a to vraj sú Vianoce časom lásky a pokoja… Premýšľali ste už niekedy aké by to bolo? Neprebudiť sa vo svojej posteli v príjemne vyhriatej izbe ale niekde v zime oblečený vo veciach, ktoré sa už takmer rozpadávajú a máte ich už na sebe dlhý čas? Nesadnúť si za štedrovečerný stôl, ktorý je plný jedla ale sadnúť si na lavičku v parku s kúskom chleba? Neusmievať sa na svojich blízkych ale namiesto toho len v obrovskom oblaku ticha sám sebe popriať ,,Šťastné a veselé…“

Keď som teraz nad tým trošku premýšľal a predstavoval som si to, v mojom srdci sa vynorili dva pocity. Tým prvým bol hnev, je to vôbec fér , že niektorí sa topia v peniazoch, vyhadzujú doslova milióny na také veci, že mi z toho rozum zastáva a iný musia byť aj na Vianoce opustení a na ulici? Pravda… veľa z nich si zato môžu aj sami, ale sú aj taký, na ktorých sa osud vykašlal neprávom. Nikto by nemal byť cez Vianoce opustený, sám…. (a nie len cez ne) Tým druhým pocitom je obrovská vďaka. Že mám aj ja ten svoj rodinný kruh v ktorom sa cítim doma, že hoci nemáme miliónové autá, netrpíme hladom. Som vďačný za všedné veci, ktoré by mohol niekto nazvať samozrejmosťou, no pre iného sú len veľmi vzdialeným snom alebo túžbou. Myslím na to, že ak cítim že sa mám niekedy zle, aj keď mám pocit, že niekedy na mňa osud zabudol, sú tu aj takí, ktorí by boli vďační za to čo mám ja teraz…

Mnemo