Článok pre war-board blog napísal JohnnyMnemonik
Kali & Lkama – Na čo čakať (2010)

Thumb

Slovenská scéna, rok 2010. Niektorí hovoria že upadá, že sa už nepíšu texty, ktoré by mali zmysel. Že v nej hlavnú rolu hrajú peniaze a bezduché naparovanie a tá podstata kdesi uniká. Čas od času ale na nej ktosi zažiari, vnesie do nej niečo nové, dokáže zaujať. Kaliho sledujem už nejaký čas, vlastne od vtedy čo vypustil von vec “Zaplať keď si je**l s hentu stoku”. Už vtedy sa mi zdal trošku inde ako zvyšok slovenskej či českej scény. Teraz sa nám do rúk dostáva nový počin “Na čo čakať” pod ktorý sa produkčne podpísal Lkama.

Na čo čakať vs. produkcia
Žijeme v dobe, keď sa nám do uší dostáva kvantum demotapeov, mixtapov (bez jediného scratchu?!), albumov od známych či menej známych raperov ktoré produkčne zastrešilo na x rôznych producentov, ktorí poväčšine znejú na jedno kopyto (je zvykom že “producentov” je na doskách vždy viac ako hostí na mikrofóne). V tomto smere ma tento počin príjemne prekvapil, mne osobne už dávno chýbalo to ucelené zastrešenie projektu jedným producentom, pri ktorom by bol cítíť nejaký ten svojský rukopis. Od intra po outro po produkčnej stránke človek zažíva taký príjemný návrat k tomu nie mainstreamovému rapu, sample žiadne ušidrásajúce piskľavé zvuky, žiadny bounce či pop rap. Príjemné ťahavé sample striedajú údernejšie melódie, ktoré však neznejú staromódne ala rap 98. Na tomto projekte vidieť a cítíť posun zo strany Lkamu, ktorého môžem (s kľudným srdcom) osobne zaradiť medzi momentálnu špi**u slovenskej produkčnej smotánky. Adekvátny výber podkladov k jednotlivým témam len podnietil hodnotu tohoto počinu. Nehovorím, že album čo sa týka produkcie zaujme všetkých (predsa sto ľudí sto chutí) ale pre tú časť poslucháčov, ktorí obľubujú samplovanú klasiku bude mať iste hodnotu s akou som sa nestretol na slovenskej scéne už dlhý čas. To že sa pod tento projekt podpísal jeden producent spôsobilo, že všetky produkcie ostávaju akoby v jednej kvalitatívnej rovine, nedá sa povedať že by jeden beat pretŕčal či vynikal nad nejaký iný, navzájom sa netienia a spolu tvoria uliaty celok. Pre tých, ktorým niečo hovoria mená ako Snowgoons, AlTarba či Stoupe bude toto album príjemným prekvapením, a dôkazom že aj na slovenskej scéne sa na tento smer produkcie ešte nezabudlo. Je isté že Na čo čakať sa nebude hrať na nejakej diskotéke, ale zvuk bude schopný spraviť peklo na pódiu, dostane sa do špiku kostí a prinúti človeka dať ruky nad hlavu.

Na čo čakať vs. rapová stránka Kaliho
Človek, ktorý videl Kaliho po tom čo si vypočul jeho veci ostal asi dosť prekvapený. Priznám sa že ja tiež :) , na taký typ hlasu by som si nikdy nepredstavoval podobnú komodu s akou momentálne disponuje. Kali má veľmi príjemný hlas, dobre sa počúva, keď chce vie diktovať, ked chce vie prehovoriť do duše (alebo častokrát aj obe veci naraz). Jeho flow nie je len na nejakej myslenej čiare (ak si pamatáte starý dabing Terminátora, keď jeden človek hovoril celý film a už po 5 minútach vám to liezlo krkom), dobrá práca s hlasom, sem tam nejaká perlička v podobe príjemného zatiahnutia. Žiadne dobiehanie textov aby mu to sadlo do beatu, Kali je proste pán textár, čo si napíše to aj zarapuje, a čo zarapuje to zarapuje dobre. Čo sa týka prevedenia (či flow-u), je Kali jeden z veľmi príjemných prekvapení na scéne. Trošku mi pripomína ten starý eNeS štýl rýmovania, ktorý ma bavil a ktorý mi tu bohužiaľ chýba ale aj tak je originálny a neunudí. Ja osobne veľmi neobľubujem rapované refrény (dávam prednosť platniam), ale to aj možno preto že nie každý vie dobrý refrén napísať a podať. Kali to zvádol na výbornú, čo bolo ďalším príjemným prekvapením. Ak naši bratia susedia hovoria že Kato dokázal vyžmýkať z ich jazyka maximum, tak ja s kľudným srdcom môžem povedať že Kali dokázal z našej premilenej slovenčiny vyžmýkať toľko že miestami tomu ani neverím. A práve aj po prepočutí Na čo čakať môžem opať raz prehlásiť že rap to nie je len mrmlanie, rap je novodobá poézia kde raper je pán umelec. U veľa emsís sa mi často stáva, že pri počúvaní ich trackov častokrát viem už aj do predu aký rým príde (trošku sa vcítím do myšlienkových pochodov), to sa mi pri tomto počine stalo len sem tam. Myslím že práve slovná zásoba je hlavným znakom originality samotného rapera, spôsob akým dokáže človeku povedať či predniesť svoje myšlienky po svojom, alebo čo sa týka x krát použitých tém, podať ich tak že je to predsa niečo nové – niečo čo zaujme. Kaliho proste nejde nedopočúvať do konca, lebo od začiatku po koniec je to jeden príjemný príbeh, ktorý núti čakať čo príde o ďalšiu sekundu. Aj u Kaliho vidieť posun v kvalite, deň od dňa brúsi svoje skillz ale pri tom ostáva tam kde je jeho miesto a neserie sa do popu či (pre mna nejak doteraz nepochopených) fúzií štýlov.

Na čo čakať vs. výpovedná hodnota
Nie často sa mi dostane do ruky počin, ktorý by bol od začiatku po koniec minutáže nadopovaný názorom, myšlienkami a postojmi samotného rapera (ou jeaa, daj ruky hore a napi sa alebo vrť tou riťou veľmi nepovažujem za nejakú myšlienku). Pre mňa bol vždy rap, ale vlastne aj iné druhy umenia, o vlastnom prevedení svojho postoja, názorov a myšlienok na svet, problémy či chvíle, ktoré človeka stretnú na ceste životom. V “trednovej” dobe, keď sa rap berie pomaly ako diskotéková forma hudby (a rapuje sa už aj ho sociálnych sieťach :) ) mi táto výpovedná hodnota chýba ešte viac a tak takýto album zase len príjemne prekvapí a poteší. Kali tu predkladá svoj vlastný názor, necháva vyšantiť svoju fantáziu, hovorí o tom čo vidí skrz svoj pohľad ale často krát som sa v jeho textoch našiel aj ja sám, pretože som zdieľal jeho postoj a často krát dokázal môj vlastný názor vyjadriť vlastnými slovami. Ak intro malo človeku navodiť cez tú “spoveď” dojem otvorenosti autora, tak sa mu to aj podarilo. Naschvál som nerozoberal track po tracku ako je pri recenziách často zvykom, pretože zastávam názor, že každý človek si z každej veci zoberie niečo iné, niečo pre seba. Ako Vec hovoril kedysi dávno “chalani chcem počuť názor” tak Na čo čakať je myslím po tejto stránke to o čom Vec rozprával. Už to nie je len obyčajný rap, už je to lyrika. Kali má tu moc aj obyčajné myšlienky obliecť do krásnych šiat a podať ich nevšedne, že sa na ne človek musí pozrieť aj z inej strany než ako ich videl do teraz.

Na čo čakať vs. hostia
Tu vidím asi jediné slabé ohnivko reťaze, tak ako som spomínal v časti venovanej produkcii o x rôznych producentoch, na slovenskej scéne je zvykom pozvať si hostí koľko sa len vmestí, nie vždy je to ale podľa mňa dobrá voľba. Ak nepočítam intro a outro z 13 vecí je 9 hosťovačiek. Čo ma ale teší je, že hostia Kaliho nezatieňujú (ako sa často stáva keď si niekto menej známy zavolá na projekt nejaké eso), možno to bude tým že Kali sám je originálne eso ktoré sa zatieniť jednoducho nedá a bez problémov zatieni on ich (snáď až na Lord Lhus-a). K výberu hostí nie je čo vytknúť, sú to prevažne tie “undergroundovejšie” mená slovenského rapu a teda spolupráce nesedia tak ako by sedela uhorka s mliekom, jednoducho k sebe idú. Tiež tu nebudem rozpisovať jednotlivé “výkony” hostí, pretože čo sa mne môže zdať ako priemer iný može brať ako nadštandart (v podstate tak treba brať každú recenziu), spomeniem hádam len Plexa, ktorý mi ku Kalimu sadol. Podobný štýl, nenútený flow a tiež trošku viac tej “inteligencie v textoch”, ja osobne by som si vedel predtaviť aj celý projekt od týchto dvoch pánov (a tiež pod dirigentskou paličkou Lkamu), ktorý by bol iste zaručenou dobrotou pre každého rozumnejšiejho poslucháča, ktorý čaka od rapu trošku viac ako len slová. Čo sa týka medzinárodných spoluprác, niekto možno povie že dve rozličné jazyky k sebe idú, niekto že nie, opäť vec vkusu. Veľmi chválim spoluprácu v tracku UNDERGROUND, v ktorej sa objavil Lord Lhus (Bloodline, Snowgoons), ktorý je podľa mojej mienky dosť silným menom svetového “true rapu” či už výberom beatu, ktorý Lhusovi sadol ako riť na šerbeľ alebo gramofónom v refréne. Jednoznačne najúdernejšia vec na albume. Naopak, nejak mi tam nesedí spolupráca s Trainspotters, ktorí by sa mi viac hodili do nejakej veci od Dj Khaleda.

Na čo čakat, slovo na záver
Je to projekt, pre všetkých, ktorí si mysleli že slovenký rap umrel. Kali a Lkama, vzali lopaty a o pol noci ho vykopali a pomocou svojej alchýmie ho oživili a poslali do uší slovákom, ktorých bežný mainstream už unudil a z audiotune im ide pomaly na vracanie. Nájdeš tu názor, postoje a myšlienky, ktoré nútia človeka trošku pohnúť rozumom, nájdeš tu beaty o ktorých sa hovorilo že už nie sú v móde (a predsa žijú). Ja som v ňom napríklad našiel to čo som na slovenskej scéne hľadal a to jest intelekt. Žiadne bezduché nadrapovanie sa za mikrofónom, že ja som to a to pretože rapujem, ja toľko a toľko vypijem a ja som taký a taký frajerko. Veľké plus. Album mi navodil atmosféru pravdivého slovenského rapu v jeho skorších dobách (keď ešte nebol povinný na každom albume party track) a má tú moc že ho človek počúva a neskipuje tracky po pol minúte. Jediné čo mne chýba vo veľkej miere je deficit stránky gramofónov a škrabania ihiel, na ktorý sa pomaly na scéne zabúda (čest výnimkám), viac scratchovaných refrénom by podľa mňa len pozitívne ovplyvnilo úroveň tohto albumu. Často krát som počul názory o Veckovi, že ho rada počúva aj tá staršia generácia. Myslím že po vypočutí Na čo čakať, by bola tá staršia generácia veľmi príjemne prekvapená…

PS. Ako som už písal, sto ľudí je sto chutí. Každý si musí urobiť názor na vec sám a pretože aj ja som len človek sú moje myšlienky a názory ovplyvnené mojim vkusom.

Celý album si môžete stiahnuť na tomto mieste:

http://www.war-board.net/viewtopic.php?t=357405

Menšia ukážka: 

Recenzia neprešla jazykovou kontrolou, odpustite prosím možné gramatické a štylistické chyby.